čo vzala rieka
kedysi dávno
sme my dvaja
prvýkrát
skočili do búrlivej rieky
(sčasti len preto,
že to bolo zakázané)
unesení prúdom
a náhlou mierou slobody
sme sa poddali vlnám
a nechali unášať
až do prístavu eufórie
tam nadšenie prevážil
zdravý rozum
a doplávali sme na breh
...
stále častejšie
(ako istú formu zábavy)
vrhali sme sa do vĺn
neskrotného živlu
blažené opojenie
otupilo naše mysle
až zrazu rieka pohltila
všetko patriace pod pojmy
zábava
šťastie
radosť
bytie...
a doplávať do prístavu
sa nám málilo
vábivé lákanie
šíreho mora
vidina
iného sveta
iného poznania
a novej kvality
nás hnala za hranicu
z ktorej sa ešte dalo vrátiť
späť
v poslednej chvíli
ma premohla nostalgia
za starým poriadkom
a chytiac móla
som sa vyštveral na breh
odtiaľ som meravo sledoval
ako sa približuje k horizontu
chytá sa dúhy
zlatistých lúčov zapadajúceho slnka
aby následne klesol ku dnu
od vysilenia
nikoho nenapadlo
že človek nevydrží
plávať nad hladinou naveky
zabilo ho more
no vzala si ho rieka
ten stroskotanec
plávajúci v diaľke
to už nebol on
moje druhé ja
časť duše
kompas v prázdnote
kamarát